Dnes je utorok, 29.november 2022, meniny má: Vratko
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Alice Nellis: Celý život je jedna križovatka

november 15, 2022 - 07:00
Charizmatická česká režisérka Alice Nellis prišla na Slovensko uviesť svoj nový film Buko. Alice je veľkou profesionálkou vo svojom obore a človek so srdcom na pravom mieste. So svojimi tromi deťmi a manželom, kameramanom Matejom Cibuľkom, si užíva pokoj domčeka ďaleko od veľkomesta.
Foto: 
Vyacheslav Shambazov

Vo filme padlo tvrdenie, že život je krásny, aj keď nielen na prvý pohľad. 

Už som dosť veľká na to, aby som vedela, že nemôžeme očakávať, ako bude stále krásne. Je samozrejme škoda, keď zrovna krásne nie je, treba tie obdobia prečkať. Aj v tých ťažších chvíľach vieme nájsť krásu a podstatu, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Vedieť sa radovať zo života nie je nič samozrejmé, je to práca, treba sa sústrediť a najmä to neustále hľadať. Je to zodpovednosť nielen voči samému k sebe, ale aj k deťom. Ukázať im, že rodičia sa vedia tešiť zo života je jedna z rodičovských úloh. Každý máme možnosť sa v tomto zlepšovať a učiť to aj naše deti. 

Ako riešite to, keď ste smutná a deti vás pri tom vidia?

Myslím si, že je dobré to pomenovať. Pre ľudí vôkol mňa je fér, keď im poviem, že sa necítim dobre. Oni už vedia, že sa so mnou niečo deje, netreba ma na to špeciálne pozorovať a odčítavať. Keď to vyslovím, to je krok č. 1 a už vtedy si uvedomím, že to nebude navždy. Pocity sa menia, sú nestále. V puberte som smútok považovala za katastrofu, mala som dojem, že celý svet je nešťastný, keď mne je zle. Neskôr už človek príde na to, že keď je smutný, raz to pominie. Niekedy treba len počkať, aby to prešlo a je dobré sa snažiť neurobiť nejaké blbosti. Netreba sa nechať dohnať tým smútkom k niečomu, čo by potom človek ľutoval. Aj s deťmi treba vtedy opatrne a najmä počkať, kým im smútok alebo hnev odoznie. Až potom to s nimi riešiť. 

Máte tri deti, Ellu (16), Olivera (13)  a Františka (9), dve staršie ste si s manželom adoptovali. Ako zvládate doma pubertu?

Výborne, to je festival (úsmev). Myslím si, že od pubertálnych detí sa človek veľa naučí. Prebieha tam určitý zákonitý proces a keď nim človek neprejde v tomto období, bude ním musieť prejsť neskôr. Ja veľmi oceňujem na dnešnej generácií pubertiakov, že sú oveľa otvorenejší než sme boli my. Naši rodičia možno mali dojem, že sme mali pokojnejšiu pubertu, ale to bolo zrejme tým, že sme neboli k nim tak otvorení. Viac sme si žili vo vlastnom svete a nepúšťali sme ich tam. Pamätám si pocit, že ak by som aj rodičom niečo vysvetľovala, tak to nepochopia, preto si vážim dôveru mojich detí za to, že nám veria, že ich pochopíme. Ja mám dve sestry, tak mať viac detí pre mňa bola prirodzená rodinná sieť. Ellu som si adoptovala sama, potom s mužom sme si adoptovali Olivera a František je náš spoločný. 

Inklinujú vaše deti k umeniu?

Syn hrá na trúbku a na bicie. A s bratrancom si založili kapelu, kde hrajú pesničky Beatles, Queen a Nirvany. My sme ich týmto kŕmili a teraz nám to vracajú naspäť.

Vo filme sa hlavná postava Jarmila po strate muža ocitne na životnej križovatke, kedy sa musí rozhodnúť, či zvyšok života už len trpezlivo „prečká“, alebo sa vzoprie osudu a vrhne sa do dobrodružstva s neistým koncom..

Ja považujem celý život za križovatku a myslím si, že sa na nej ocitajú aj muži. Len ženské križovatky sú možno viac vidieť. Hrá tu veľkú rolu materstvo, kríza stredného veku, podstatné je aj obdobie, kedy je jasné dané, že už deti mať viac nebude môcť. Za náročnejšie považujem križovatky u mužov, ktorí nemajú jasne prírodou determinované tieto veci. Musia si ich hľadať samy a mám dojem, že spoločnosť im to ani veľmi neuľahčuje. U niektorých národov ako sú napr. Indiáni existovali tzv. iniciačné obrady, prerod chlapca na muža a pod. Mohli sa v tom aspoň ako tak zorientovať. Ale vziať zodpovednosť za to, ako so svojim životom budeme ďalej nakladať je náročné. Tak isto pre mladých ľudí, ako aj pre starších. Aj ľudia, ktorí ostanú po rozchode samy sa môžu pokúsiť hľadať svoje šťastie alebo zostať nešťastnými. Vždy stojíme na križovatke (úsmev). Je samozrejme veľmi náročné žiť ďalej život, keď sme sa napríklad pripravovali na život vo dvojici a nenastal. 

Prednedávnom ste sa vrátili z Paríža, kde natáčate pre Českú televíziu dokument o šéfdirigentovi a hudobnom riaditeľovi českej filharmónie Semjonovi Byčkovovi. 

Je to teraz aj veľmi aktuálne v tom, že v deň, keď zastrelili ukrajinského dirigenta Yuriiho Kerpatenka, som sedela u Semjona v obývačke. Yurii odmietol spolupracovať s Rusmi následkom čoho ho ruskí vojaci zabili. Mal to byť koncert na podporu Rusov. Bolo to vtedy veľmi intenzívne natáčanie. Dokument je krásnym odrazom k hranému filmu, kde sa snažíte zachytiť život. Semjon aktuálne býva v Paríži, ale je celý život na cestách. Aj to je téma, ktorá ma veľmi zaujímala, kde je domov človeka, ktorý je neustále v pohybe. Jeho domovom je hudba, tam mal istotu nejakého priestoru. 

Vy ste sa odsťahovali z Prahy ešte predtým, ako ste sa zoznámili s manželom. Teraz chováte koňa, ktorý si zahral aj v spomínanom filme, ako sa vám žije na vidieku?

Ja nerada cestujem, už mám túto fázu za sebou. Niekedy som už ani nevedela v ktorej som krajine. Nebaví ma ani byť turistkou, mňa baví niekde niečo robiť. Ani vlastnú záhradu nepoznám tak dobre, akoby som ju chcela poznať. Radšej by som sa chcela sústrediť na ňu. Hľadať rovnováhu tam, kde sa ja cítim byť doma. Keď sme sa s mužom rozhodli mať viac detí, riešili sme aj pracovnú logistiku. Rozhodli sme sa, že budeme naše projekty koordinovať. 

V práci ste sa zrejme aj spoznali keďže Matej je karemananom..

Áno, presne tak a veľmi rada s ním natáčam. Robíme spolu dlho a naša komunikácia je super. Nepotrebujem mu nič vysvetľovať, všetko mu je jasné. Veľmi dobre vie, čo mám v hlave. Do toho sa snažíme byť s deťmi. Aspoň ale neprebieha tým pádom medzi nami súťaž kto bude s deťmi, vďaka práci sa vidíme a deti sú do toho procesu prirodzene spriahnuté. Baví ma posúvať hranice našej komunikácie ďalej. Veľa vecí sme skúsili z ktorých môžeme vyťažiť, ale tak isto je nutné aj hľadať ďalšie cesty. V pandémií sa ukázalo, ako nám je s deťmi doma dobre, tak sa snažíme mať práce teraz menej. 

Na čom ďalšom ešte pracujete?

Píšem rodinný seriál pre VOYO. Ústrednou témou je zložitosť rodinného organizmu..

..tak to sa naozaj máme na čo tešiť!

Áno (úsmev). Všetky generácie čo teraz žijú oddelene majú reálny problém ako sa spoznať. Tak som dvojicu poslala sa na staré kolená rozviesť a začať bývať zvlášť. Do toho pendlujú po svojich dospelých deťoch a prebiehajú tam rôzne interakcie. Proste spoznaj svojho rodiča. V seriáli je priestor na zabývanie sa komplikovanými situáciami, tak sa teším z jeho postupnej realizácie. 

 

- - Inzercia - -